Bez vízie ďaleko nezájdeme...

 1. rok pandémie je za nami. Oslavujeme teda asi najsmutnejšie výročie v našich moderných dejinách. Ako to už pri veľkých výročiach býva, poďme sa obzrieť do minulosti. Zaspomínajme si a zbilancujme naše uplynulé snaženie. 

Takto pred rokom sme o Korona víruse vedeli žalostne málo. Nevedomosť a strach z nepoznaného nás predurčili na premiantov 1. vlny. Šili sme rúška, na balkónoch tlieskali zdravotníkom v prvej línii a s pokorou prijímali kroky autorít. Zatvorili sme sa pred svetom, nastolili tvrdý lockdown a s desiatkami pozitívne testovaných sme sa udržali na spodných priečkach neslávneho rebríčka počtu úmrtí. Peter Pellegrini si vďaka tejto pozícii pripisoval politické body, hoci, de facto, neurobil nič, čo by v tej chvíli nebolo očakávateľné. Nastúpila však nová vláda. Do neľahkej situácie, na ktorú nikto nebol pripravený. Mandát nedostala ani vďaka skvelému plánu v sektore zdravotníctva, školstva, či životného prostredia. Občania si objednali očistu štátnych inštitúcií, justície, polície a definitívnu STOPku bielogolierovej mafie. Nuž, i stalo sa tak. Nepripravení a nevedomí toho, čo nás čaká, vrhli sme sa do vopred prehraného boja.

Tento boj sme však neprehrali výhradne pre neskúsenosť v exekutíve. Myslím si, že pandémia odkryla hlbší problém, ktorý driemal v prapodstate nášho národa, minimálne od roku 1989. Tým problémom je - absencia vízie. Ak hovorím o vízii, nepredstavujte si, prosím, nič spirituálne. Práve naopak. Jedná sa o čisto pragmatické záležitosti. Ako to teda s tou víziou myslím? 

Predstavte si, že nastúpite do taxíka. Taxikár sa vás opýta: "Kam to bude?" A vy mu odpoviete prosté a ľahkomyseľné: "Domov." Myslíte si, že keď auto zastaví, budete tam, kde ste chceli byť?  Asi ťažko. Už je vám pojem vízia v kontexte pandemickej situácie jasnejší? Hoci vieme, že boj s pandémiou chceme vyhrať, zatiaľ taxikárovi stále dookola opakujeme, že chceme ísť domov a nechápeme, prečo na nás zmätene pozerá a neodvezie nás tam, kam chceme ísť.

Vízia je veľmi dôležitá. Dovolím si tvrdiť, že kľúčová. Vízia nás vedie krok po kroku k nášmu cieľu. Vízia dáva ceste zmysel. Ja tento zmysel aj po roku od vypuknutia pandémie postrádam. Nerozumiem jednotlivým krokom vlády, ktoré sa mi s pribúdajúcim časom a frustráciou zdajú stále viac a viac chaotické. Za rok sa paradoxne zhoršila komunikácia vlády smerom k občanom, vďaka tomu upadla ochota akceptovania autorít a z toho vyplynula ignorácia opatrení, ktoré sa menili s takou rýchlosťou, že nestihli získať elementárnu logiku. 

Bohužiaľ, tento fenomén - bezcieľneho putovania, sa dá aplikovať naprieč všetkými rezortami, aj mimo Korona časov. My jednoducho nemáme víziu školstva, zdravotníctva, kultúry, hospodárstva atď. ktorá by presahovala stranícke tričko a 4 roky na teplom mieste v parlamente, či na úrade vlády. A na tomto to vždy stroskotá. Aktuálne sa všetci cítime ako na Titanicu a s beznádejou upierame očí na politikov, ktorí ukazujú svoju nekompetentnosť. Nadávame im, nenávidíme ich a odsudzujeme ich na večné zatratenie. No položme si otázku, s akou víziou sme pristupoval k volebnej urne? Volili sme menšie zlo? Takých, čo nepoznáme, no zdajú sa nám neškodní? Takých, ktorí sa nám síce nepáčia, no robia to už dlho?

 Politika je umenie možného a ja rozumiem tomu, že nie každý si vie nájsť svojich zástupcov tak, aby bol voči nim bez výhrad. No nabudúce, keď budete vstupovať do volebnej miestnosti, skúste si doma prečítať volebné programy, skúste sa obzrieť do politickej minulosti, skúste sa zamyslieť nad tým, akú víziu Slovenska máte pre seba a vaše deti. A až potom odovzdajte svoj hlas. Pretože jeden výlet do Francúzska, jamky v líčkach a dokonca ani karafiát pre každú ženu, sa po čase nemusia zdať ako tá správna voľba, pre našu budúcnosť...